Kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina. V tej krajine žili ľudia. Muži pracovali na poliach, v horách… Bola to ťažká práca – oni stavali domy aj orali, niekedy aj bránili svoju krajinu. Ženy boli doma a držali kruh rodiny. Starali sa o domácnosť – o spoločenstvo – držali pole sily rodiny a rodu. Ženy rodili deti, starali sa o ne. Lúpali hrach, lámali konope – starali sa o jedlo, o ošatenie. Boli to ženy, ktoré zabezpečovali pretrvanie rodu. Oni dávali nový život. Muži ich v tom podporovali z vonku. Často neboli doma, boli v hore, na poli či v cudzom svete. Ženám boli oporou. Vo sviatky a obrady, denné aj ročné, sa všetci schádzali, spoločne slávili aj sa veselili – a spoločne veci spravovali. Spoločne zdieľali bohatstvo, ktorému každý prispel svojím spôsobom – muži svojou prácou a ženy svojou. Svoje dary a rozdielne úlohy si ctili a vzájomne sa uznávali.
Doba sa však postupne začala meniť. Objavili sa stroje. Parný stroj na uhlie teraz pracoval – nebolo treba silu mužov, aby sa obilie vymlátilo… Muži sa začali oslobodzovať od ťažkej práce… Už ich na prácu nebolo treba. A navyše: Veď stroje môžu riadiť aj ženy! Muži stratili svoju jedinečnú úlohu v spoločnosti. „Sme zbytoční!“ – ich mužskosť bola otrasená, ale nikto z nich to nepovedal nahlas… Niektorí sa pustili hľadať svoju úlohu inde. Ponorili sa do práce „duševnej“. Vymýšľali ďalšie a ďalšie stroje – ale vec vlastne ešte zhoršovali… Pravda bola nemilosrdná: Muž už nebol potrebný. Muž sa už nerovnal žene. Žena už nepotrebovala podporu muža pri zachovaní rodu. Áno, stále bol muž potrebný pri oplodnení ženy – ale to sa dá zvládnuť za pár minút.
Vzťahy medzi mužmi a ženami sa napäli. Muži si v strachu začali chrániť svoje postavenie útokom. Začali si upevňovať moc úradmi a násilným riadením. Začali znevažovať prácu žien. Peniaze boli úradne ustanovené ako merítko dôležitosti práce. Ženská práca v domácnosti zrazu nebola plnohodnotnou prácou. Zrazu bolo ozajstnou prácou len zamestnanie, len to mužské zamestnanie na úradoch či v riadení ľudí alebo strojov…
A čo ženy? Mužom sa podarilo ženskú prácu a poslanie postupne úplne znevážiť a ponížiť – a ženy tomu uverili. Pohrdli ženskou úlohou a silou. Prestali sa starať o svoje deti a odovzdali ich úradom a ústavom, ktoré riadia muži. Zodpovednosť za deti prenechali nemocniciam, materským a základným školám… Pustili sa aj ony, ženy, do zamestnaní snažiac sa vyrovnať mužom… Deti tak vyrastajú nenaplnené. Mladí ľudia bez lásky a obete svojej matky nedospievajú…
Emancipácia, feminizmus, rovnoprávnosť… Ženy sa snažia vyrovnať mužom. Ale v čom? Vo vynahradzovaní si straty svojej prirodzenej úlohy? Veď tie „mužské“ zamestnania sú naozaj iba o zamestnaní človeka – sú len prekrytím rán, sú útekom – sú bez prínosu, bez skutočného zmyslu. Veď väčšina práce za peniaze vlastne život iba ničí, trávi naše životné prostredie a berie nám čas. Už neslávime. Už sa neradujeme a neveselíme. Zrazu nie sme, muž a žena, jeden druhému druhom a družkou. Nemáme na to čas. My bojujeme a bojíme sa, znevažujeme a pretekáme sa.
Ženy, naozaj sa vzdávate svojej úlohy? Svojej sily? Naozaj sa vzdávate svojho divotvorného poslania – len preto, že vás muž prestal uznávať, len preto, že sa bál, že ho vy prestanete uznávať?
Veď vy ženy ste o svoju silu a úlohu neprišli! Len ste sa zmotali v klame… Veď vy muži ste o svoju silu neprišli. Len sa zmenila vaša úloha, len sa rozpadol bývalý obraz mužskosti spojenej s tvrdou prácou.
Nože prestaňme. Uznajme jeden druhého.
Nože ženy pomôžte mužom v hľadaní novej úlohy, nového poslania, nového obrazu. Prijmite ich a dovoľte im podporovať vás. Áno, vy ženy môžete byť dnes nezávislé na mužoch. Naozaj to však chcete? Nie je príjemnejšie muža uznať? Prijať ho – nie jeho peniaze a „moc“ – ale jeho bytostnú podporu… Už nebojujme. Už sa nezamestnávajme. Už nepredstierajme. Priznajme si náš stav – smelo a úprimne.
Láska, zmierenie, miera a mier – nadobúdajú v tomto svetle skutočný zmysel. ...
krkavec.